Preskočiť na obsah

Jozef Bača

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jozef Bača
rímskokatolícky kňaz, dekan, asesor
Jozef Bača
Jozef Bača - podpis
Biografické údaje
Narodenie24. február 1912
Košice
Úmrtie6. november 1982 (70 rokov)
Nitra
Pochovaný10. november 1982
Lukáčovce
Svätenia
CirkevRímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka17. máj 1936
Trnava
Pavol Jantausch
biskup

ThDr. Jozef Bača (* 24. február 1912, Košice – † 6. november 1982, Nitra, pochovaný Lukáčovce) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, dekan, asesor.

Detstvo a mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho matka Anna zomrela pri jeho pôrode, ktorý bol na tú dobu mimoriadne komplikovaný. Lekári jej pred pôrodom navrhli – buď jej život alebo život dieťaťa. Ona sa rozhodla obetovať svoj život, aby dieťa mohlo žiť. V čase pôrodu už nežil ani jeho otec Jozef a tak sa dostal do sirotinca (detský domov). V Košiciach v tom čase pôsobil ešte ako kaplán Jozef Čársky, neskorší košický biskup. Pochádzal z Gbelov na Záhorí a udržiaval dobré vzťahy s farárom v Kuklove na Záhorí Ladislavom Rehákom. V roku 1916 išiel Ladislav Rehák do Košíc navštíviť Jozefa Čárskeho a jeden sedliak z Kuklova ho požiadal, aby mu zo sirotinca priviedol nejakého chlapca, ktorý by u neho slúžil. Keď Ladislav Rehák prišiel do sirotinca, malý 4-ročný Jozef, ktorý nevynikal veľkým vzrastom, sa k nemu túlil a hovoril mu, aby si ho zobral. Ladislav Rehák ho nakoniec aj zobral, avšak sedliak v Kuklove dieťa nechcel, vraj načo mu bude taký malý a slabý paholok. Ladislav Rehák, ktorý bol veľmi ľudský, si teda chlapca nechal na fare. V roku 1922, keď bol preložený do Gbelov, chlapca zobral so sebou na ďalšiu faru, kde ho aj naďalej vychovával. V mladom chlapcovi postupne objavil túžbu stať sa kňazom a vidiac jeho nadanie, dal ho vyštudovať najskôr gymnázium a potom teológiu.

Pastoračná činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Po ukončení štúdia bol 17. mája 1936 vysvätený za kňaza. Do roku 1938 bol kaplánom v Trnovci nad Váhom. V rokoch 1938 - 1941 bol profesorom náboženstva a úvodu do filozofie na Reálnom gymnáziu v Trnave. V roku 1941 krátko pôsobil ako administrátor farnosti v Abraháme v okrese Galanta a správca farnosti vo Veľkom Záluží v nitrianskom okrese. Od novembra 1941 sa stal správcom farnosti Ludanice v okrese Topoľčany, kde bol v roku 1942 menovaný za farára. V roku 1944 získal doktorát z teológie obhájením doktorskej práce. V roku 1947 bol školským komisárom dekanátu Preseľany v okrese Topoľčany. Od roku 1948 pôsobil v Budmericiach v okrese Pezinok, najprv ako administrátor, potom ako farár. V rokoch 1950-1952 bol rozhodnutím vtedajšej komunistickej moci mimo pastorácie. Od marca 1952 bol farárom a neskôr dekanom v Lukáčovciach v okrese Nitra, kde pôsobil až do svojej smrti, ako druhý najdlhšie slúžiaci kňaz v histórii farnosti. Zomrel 6. novembra 1982 v nemocnici v Nitre, pochovaný je pred kostolom v Lukáčovciach.

Vzhľadom na jeho životné udalosti v detstve niet sa čo diviť, že si vždy zachoval úctivosť a pokoru vo vzťahu ku každému, s kým sa stretol. Jeho charakteristickou vlastnosťou bola vždy veľká skromnosť. Jeho rozhľadenosť v teológii a schopnosť vysvetliť aj tie najťažšie teologické záležitosti mu získavali nielen u kňazov, ale hlavne u veriacich veľkú úctu. V otázkach praktickej pastorácie bol mužom činu. Jeho prioritou vo farnosti boli chorí. Všade, kde pôsobil, neúnavne sa staral o poskytnutie všetkého, čo Cirkev chorým bola schopná poskytnúť. Opakovanie základných náboženských právd, Dekalógu, Pätora, sviatostí, svedomitá príprava na vyučovanie náboženstva, nevynechaná ani jedna hodina, predmanželské prípravy, ako aj predkrstné poučenia boli zreničkou oka jeho pastorácie. Veľká úcta k liturgii, vysluhovaniu sviatostí, prejavom ľudovej zbožnosti – najmä modlitbe svätého ruženca, rôznym pobožnostiam, ktoré využívali v daných možnostiach náboženskej neslobody za socializmu, boli veľkou možnosťou v jeho pastorácii k náboženskej aktivizácii farnosti. Preto sa nemožno čudovať, že v rokoch 1950 – 1952 bol mimo pastorácie. Tento výraz však neznamená nič iné iba to, že bol tak, ako viacerí iní kňazi, bez súdu nezákonne väznený v internačnom tábore v Močenku. Nerád spomínal na tie roky. Nikdy nechcel hovoriť o svojom väznení, často však hovoril o väznení iných, s veľkou bolesťou spomínal predovšetkým na väznených biskupov. Práve jeho vzťah k cirkevnej hierarchii bol veľmi úprimný, vždy vedel povedať to, čím sa má podľa jeho vyjadrenia vyznačovať kňaz, ktorý chce byť otcom vo farnosti, vzťah úcty v synovskej oddanosti a lásky. Mal vo veľkej úcte biskupov a aj biskupi jeho. V internačnom tábore sa okrem iných zoznámil aj s neskorším banskobystrickým biskupom Jozefom Ferancom a taktiež s neskorším nitrianskym biskupom Jánom Pásztorom, s ktorým vzhľadom na blízkosť pôsobísk, naďalej udržoval priateľské vzťahy a navzájom sa navštevovali na nitrianskom hrade alebo v Lukáčovciach. Kontakty udržoval aj s predstaviteľmi tzv. tajnej alebo podzemnej cirkvi, predovšetkým s tajne vysväteným biskupom Jánom Chryzostomom Korcom, ktorý v tých časoch pracoval ako robotník a ktorý Jozefa Baču niekoľkokrát tajne navštívil aj v Lukáčovciach.

Rád sa zdržiaval medzi kňazmi. Jeho najbližšími spolupracovníkmi a priateľmi boli, okrem kňazov z okolitých farností, predovšetkým Mons. Vincent Malý, farár v Lužiankach, Štefan Moravčík, farár v Rišňovciach a Vladimír Filo, farár vo Veľkom Cetíne, ktorý sa neskôr stal biskupom v Rožňave. V ťažkých časoch komunistickej perzekúcie kráčal cestou individuálnej pastorácie jednotlivca, predovšetkým formovania svedomia. Bol vynikajúcim, vychýreným a uznávaným kazateľom. Jeho pútavé kázne počúvali veriaci nielen v Lukáčovciach a okolí, ale ako kazateľ bol často pozývaný aj na púť v Topoľčiankach alebo na nitriansku Kalváriu. V kázňach občas spomínal aj príbeh, ako sa z malého chlapca zo sirotinca, ktorý sa mal stať pastierom kráv u sedliaka, stal pastier ľudských duší.

Bol veľmi horlivým propagátorom uvádzania koncilových dokumentov do života Cirkvi na Slovensku. Napriek tomu, že bolo len veľmi málo literatúry o koncile, pomocou katechéz, ktoré vychádzali z koncilových dokumentov, dokázal vo farnosti Lukáčovce, kde od roku 1952 pôsobil až do svojej smrti, vzdelávať svoju farnosť v aktuálnej náuke Cirkvi. Ako dekan na kňazských rekolekciách dbal o permanentné vzdelávanie jemu zverených kňazov. Možno práve v tejto oblasti si môžu ďalší kňazi vziať príklad zo života tohto veľmi vzdelaného, skromného a poslušného kňaza s úžasne pokorným srdcom a zmyslom pre ustavičnú obetu za spásu človeka. Toto potvrdzoval aj spôsob jeho života. Neúnavne hľadal možnosti, ako sa priblížiť aj k tým najzatvrdlivejším hriešnikom. Jeho „domáci“, Štefan Lukáčik s manželkou Helenou, ktorí sa o neho dlhé roky starali a ktorých rodina bola jeho najbližšou pomocou v najrozličnejších oblastiach života, museli vždy vedieť, kde je alebo koho volať, len aby nikto nezostal v poslednej hodine svojho života bez zaopatrenia. Bol rovnako neúnavný aj v sociálnej oblasti. Bol kňazom, ktorý žil v modernej spoločnosti chudobu svätého Františka. Vo svojom živote poznal, čo znamená byť bez domova a preto azda nikto neodišiel od neho bez konkrétnej pomoci – hmotnej či duchovnej. Dobrá rada tohto kňaza znie : „Ži život Božieho vyvolenca, využi v správnej miere všetko, čo je potrebné, ale vždy vnímaj toho, kto nemá také možnosti ako ty a zvažuj, či je všetko v poriadku. Buď dobrý, oplatí sa to.“

Meno Jozefa Baču sa viackrát spomínalo v časoch, keď sa rokovalo o novom obsadení diecéz. Avšak vtedajšia komunistická štátna moc by k tomu nikdy nedala súhlas. Vo februári 1982 ho trnavský biskup Július Gábriš vymenoval za asesora a ako sa sám neskôr vyjadril, bol vtedy Štátnou bezpečnosťou dôrazne upozornený, aby sa neodvážil vymenovať Jozefa Baču za kanonika, pretože to bude mať následky.

Po úmrtí

[upraviť | upraviť zdroj]

Pohreb Jozefa Baču sa konal v Lukáčovciach dňa 10. novembra 1982. Pohrebné obrady prišiel vykonať biskup Július Gábriš. Okrem množstva kňazov a významných cirkevných osobností sa pohrebu zúčastnilo odhadom asi 5 000 ľudí, čo bola v tých časoch pre komunistickú moc mimoriadna udalosť a preto bola monitorovaná vtedajšou Štátnou bezpečnosťou. O udalosti informoval aj Vatikánsky rozhlas. Jozef Bača počas života pred svojimi blízkymi hovoril, že by chcel raz odpočívať na mieste, pri ktorom by mu okoloidúci mohli venovať jeden Otčenáš. Preto sa manželia Štefan a Helena Lukáčikoví rozhodli pochovať ho pred kostolom v Lukáčovciach a to aj napriek veľkému odporu vtedajších komunistických funkcionárov. Toto odhodlanie, ktoré našlo veľkú podporu aj u ostatných farníkov a okolitých kňazov, však nedokázala zastaviť ani vtedajšia totalitná moc. Pred pohrebom prebiehali z jej strany snahy o zastrašovanie a v obci bola veľmi napätá atmosféra. Štefan Lukáčik za veľkej podpory farníkov však neustúpil ani napriek tomu, že boli spolu s manželkou terčom nátlaku. Štátna moc sa im aj po pohrebe mstila tak, ako bolo v tých časoch zvykom, teda v práci aj v živote. Dokonca ešte aj po pohrebe komunisti uvažovali o premiestnení hrobu do areálu cintorína, ale nakoniec sa k tomu nikdy neodhodlali. Keď nedokázali zabrániť umiestneniu hrobu pred kostol, chceli neskôr zabrániť aspoň osadeniu pomníka, aby sa z hrobu nestalo pamätné miesto. Opäť dôrazne upozorňovali Štefana Lukáčika s manželkou, aby si to nedovolili, ale opäť narazili na súdržnosť a odvahu miestnych farníkov. Aj vďaka tomu je hrob Jozefa Baču pred kostolom v Lukáčovciach už niekoľko desaťročí významným miestom, pri ktorom nepretržite horia sviečky a nechýbajú kvety.

Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Bača&oldid=7452491“